Pohľad do nebies, nekonečne citlivých, krásnych modrých diaľavách sa strácam, telo mi pohlcuje nekonečný oceán modrej farby, plávam a vnímam modrosť, nebesá spojené s oceánom, všetko to splýva do euforickej skladby klaviristu, ktorý bubnuje prstami, prehýba sa na okrúhlej stoličke, hlavu skláňa vždy v inom smere, podľa toho, aký znie tón jeho samého, čo vydáva a cíti telo, vysielajúc signál do nervov končekov článočkov prstíkov, kde som sa stratila a nechcem byť nájdená. V modrej sieti božstva, v prírode, v oblakoch....
Pieseň naďalej znie, nadchýna ľudí, davy, počuť ho v kostoloch, na uliciach, počuje ho moje srdce, Tvoje srdce, jeho a jej srdce, teší všetkých navôkol..
Otváram knihu, chcem, ale nedokážem ju čítať, je plná tajomstiev a nevysvetliteľných odpovedí, v mysli mám mnoho otázok, a len osud vie, ako na ne odpovie. Strany knihy ma zaplavujú ako slnečné lúče, hladia ma po tvári, ušiach, nose, po nohách a rukách, po celom tele, nehybne prijímam to zvláštno, ktoré ma nimi vsakuje ako dážď do pôdy, ako ma vťahuje do akejsi krajiny zázrakov, kde nie je zlo, závisť, nenávisť, pretvárka, majetníckosť, faloš, agresia, pohŕdanie, žiarlivosť, ponižovanie. Záplavy lúčov vysielajú len príjemné, chvejivé a pozitívne energie, ktorú nasávam a rozdávam.
V náramku ale aj v tele sa rozlieva harmónia, veselosť, spokojnosť nad samotným životom, rovnováha. Je čas, volá ma tá nekonečná skladba života, modré diaľavy, v ktorých sa stratím, knihu, ktorú otvorím a budem ju vždy čítať inak, vždy v iných etapách...Roztvorím krídla a letím rovno, kde ma čaká sieť nebies.......
Schopenhauer : „ svet je moja predstava „
